To je strašné zistenie. Aby verejnosť uverila, že vláda má úprimný záujem na znížení miery korupcie, musí prísť nejaká zásadná zmena, ktorá verejnú správu otvorí občianskej kontrole. Vylepšovanie súčasných zákonov, zmeniť tu paragraf, tam odsek alebo vetu, je málo. Musí sa zmeniť celkové nazeranie na prístup verejnosti k aktivitám verejného sektora.
Takou zmenou bol pred 15 rokmi zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Znamenal doslova revolúciu, úplný zvrat v nazeraní na to, čo verejnosť vedieť môže a čo nie. Kým dovtedy všetko bolo v princípe tajné, infozákon zaviedol princíp, že verejné je všetko, čo sa dostane na stôl verejnej správy. Zaviedol tiež zoznam vecí, ktoré musia subjekty verejného sektora aktívne zverejňovať, na úradných tabuliach a na svojich weboch. Okrem toho musia verejné inštitúcie zaslať záujemcovi všetky informácie, ktoré majú k dispozícii ak nejaký iný zákon nezabraňuje, aby boli tie informácie zverejnené.
Infozákon však po 15 rokoch už nestačí s dychom – dopyt verejnosti po informáciách je väčší ako sú jeho možnosti. A najmä požiadavka komfortného prístupu k informáciám sa za tých 15 rokov dramaticky zmenila. Dnes málokto má takú silnú motiváciu pýtať si napr. kópie knihy návštev jednotlivých ministerstiev a potom tie údaje prácne prepisovať a porovnávať so zákazkami prideľovanými tým ministerstvom. Presne toto robila ešte pred 10 rokmi Aliancia Fair-play. Dnes podobné veci, len zo súdnictva, robí Transparency International Slovensko. Mrhajúc talentom a ľudskou prácou. Pri zmluvách sa o väčší komfort postarala novelou infozákona Radičovej vláda – zaviedla povinnosť ich zverejňovať. Len vďaka tomu sa dnes každý deň v médiách objaví nová kauza mrhania verejnými peniazmi.
Infozákon z roku 2000 nedotiahol ešte jednu zásadnú vec: otvorenosť rokovaní orgánov verejnej moci. V zásade platí, že verejné sú len tie zasadnutia, keď to tak prikáže iný zákon. Táto vec roky traumatizuje občiansku spoločnosť na Slovensku. Zástancovia otvorenosti všelijako argumentujú, transparentní snaživci sa o to snažia cez podzákonné právne normy (napr. rokovacie poriadky komisií pri obecných zastupiteľstvách), mimovládky na to tlačia napr. cez rebríčky. Stojí to ale veľa energie a výsledky sú mizerné. Pritom riešenie je jednoduché – ale na slovenské pomery revolučné. Vo svete už desiatky rokov funguje bez problémov, bude aj Slovensku. Stačí zaviesť pravidlo, že verejné je každé stretnutie minimálne dvoch verejných funkcionárov alebo verejných zamestnancov. Súčasťou takéhoto princípu je aj celý proces, ktorý také stretnutie sprevádza – verejnosť sa musí dozvedieť, že sa také stretnutie bude konať a kde a kedy. Musia byť zverejnené podkladové materiály k takému stretnutiu a aj jeho výstupy. Výnimky sú presne stanovené a zdôvodnené. Na každé stretnutie, kde sa rozhoduje o verejných financiách, musí mať verejnosť komfortný prístup. Politici musia verejnosť presvedčiť, že hrajú čistú hru s otvorenými kartami. Verejnosť do tejto hry môže kedykoľvek nazrieť a pozerať politikom a úradníkom na prsty.
Kontrola verejnej moci musí komfortná. Máme plán, ako to urobiť a chceme to urobiť. V #SIETi sa nebojíme zásadných, revolučných zmien ako otvoriť vládnutie. Vo voľbách 5. marca si na to len pýtame poverenie. Ak ho ostaneme, urobíme to.